ŽABY, SÝKORKY A KORYTNAČKY, ALEBO AKO SME PLÁNOVALI PODPORU PRE ĽUDÍ S HENDIKEPOM

ŽABY, SÝKORKY A KORYTNAČKY, ALEBO AKO SME PLÁNOVALI PODPORU PRE ĽUDÍ S HENDIKEPOM

Možno si poviete, prečo takýto čudný názov tohto článku? Čo majú žaby, sýkorky a korytnačky spoločné s plánovaním podpory pre človeka s hendikepom?

Vysvetlenie je však veľmi jednoduché, každý človek sa niekedy cíti ako žaba, niekedy ako sýkorka a my, dospelí ľudia, profesionáli, ktorí pracujeme s ľuďmi s hendikepom sme niekedy korytnačkami, ktoré zabúdajú snívať a ktoré celkom zabudli lietať, pretože tvrdý pancier našich skúseností nám bráni pozerať sa na ľudí bez predsudkov.

Možno by som mala ozrejmiť ako vznikol tento čudesný názov, pod ktorým sa niesol náš plánovací pobyt.

Tri dni v Tatranskej Kotline s ambíciou naučiť sa zdolávať prekážky v živote, vyliezť na niektorý z Tatranských vrcholov, či naučiť sa pozrieť na svoj život z nadhľadu.  To bola prvá myšlienka, s ktorou sme začali plánovať vzdelávanie pre ľudí so špecifickými potrebami a ľudí na vozíčku, pre ľudí, ktorí to majú v živote trošku ťažšie, ako my, ľudia, ktorí sme sa narodili bez hendikepu.

V tatranskej prírode sme veľmi rýchlo objavili žaby číhajúce na svoju korisť, alebo na krásneho princa, ktorý v sebe nájde odvahu a svojím bozkom ich premení na krásne princezné. Veľmi rýchlo sme odhalili aj žaby medzi nami. Prvý deň bol venovaný snívaniu. Snažili sme sa rozmýšľať o našich životoch, ambíciách, cieľoch, proste o všetkom čo nás poháňa dopredu. Všetci vieme, že život bez snívania je prázdny, že bez snov by sme neboli schopní posúvať sa v živote dopredu, prekonávať prekážky, ani seba samého. Sny sú hnacím motorom v živote každého človeka. Analógia so žabou vznikla spontánne pri snívaní našich mladých ľudí s hendikepom. Každý mladý človek si plánuje svoju budúcnosť, rozmýšľa o tom, čo je pre jeho život dôležité, čo ho v živote urobí šťastným. Každý človek potrebuje v živote cítiť lásku, byť milovaný a mať možnosť milovať. Všetci si v živote hľadáme naše druhé „ja“, partnera, ktorý pri nás bude stáť v dobrom i zlom. Asi je nám všetkým jasné, že nájsť si v živote partnera je podmienené tým, ako vnímame sami seba, či sme schopní uveriť tomu, že pre niekoho iného môžeme byť príťažliví, či veríme tomu, že máme v sebe bohatstvo o ktoré sa s niekým vieme podeliť. Žiadny človek nie je dokonalý, ale v každom z nás je niečo výnimočné a nádherné, niečo čo nemá nikto iný na svete. Je veľkým nešťastím ak svet okolo nás hodnotí len naše zlyhania, ak sa na nás ľudia pozerajú len cez naše nedostatky. S takýmto postojom sa ľudia s hendikepom stretávajú v živote veľmi často a preto je pre nich niekedy ťažké uveriť vo vlastnú jedinečnosť. Prekonať tieto predsudky si vyžaduje veľa odvahy, tak ako  aj princ v rozprávke potreboval veľa odvahy na to, aby pobozkal žabu, ktorá sa premenila na krásnu princeznú. Uveriť tomu, že ak sme odvážni, tak sa niekedy môžu prihodiť aj na prvý pohľad neuveriteľné veci je prvým krokom k tomu, aby sme si začali plánovať svoj život. Uveriť tomu, že aj zo škaredej žaby sa môže stať krásna princezná je odkazom pre všetkých ľudí, ktorí hodnotia človeka len podľa výzoru. Pre všetkých, ktorí nájdu v sebe odvahu pozrieť sa na človeka s láskou a lásku mu aj prejaviť. Náš prvý plánovací deň sa niesol v duchu hľadania odvahy na pobozkanie žaby.

Naše plánovanie životov ľudí s hendikepom prebiehalo s pomocou tých ľudí, ktorí sú pre človeka dôležití. Každý jeden človek s hendikepom si do svojej podpornej skupiny pozval svojich blízkych -  rodičov, súrodencov, priateľov, zamestnancov zariadení sociálnych služieb, v ktorých prežíva svoj život.

Druhá analógia vznikla druhý deň, večer v Humne. Sýkorky a korytnačky ako vyjadrenie medzigeneračných rozdielov, v ktorých je z pohľadu človeka, ktorý potrebuje podporu veľký potenciál na to, aby mohol človek žiť šťastný život vo všetkých dôležitých oblastiach života. Veď každý z nás potrebuje stabilitu, pocit bezpečia, istotu, ale zároveň potrebuje aj to, aby bol jeho život dynamický, aby v ňom bolo vzrušenie,  zábava, adrenalín, prekonávanie vlastného strachu z nových vecí a situácií, ktoré život prináša. Humno je známy disco pub v Tatranskej Lomnici, to len ako vysvetlenie pre korytnačky, pretože naši dobrovoľníci, mladí ľudia, ktorí boli s nami na pobyte vymysleli, že večer zoberú Romana, nášho priateľa na vozíčku na diskotéku a tak mu splnia jeden z jeho snov, pretože on ako človek, ktorý to má v živote ťažšie na takej naozajstnej diskotéke nikdy nebol. Romanov sen na prvý pohľad nesplniteľný, veď ako by sa on, človek na vozíčku mohol dostať na diskotéku? Čo by tam robil? Nebol by ľuďom na posmech? Otázky, ktoré nás v prvom momente napadajú. Pravdou však je, že ak má človek s hendikepom priateľov a podporu, tak je to možné. Humno nás privítalo vo veľkom štýle, a bolo plné príjemných mladých ľudí, ktorí nemali žiadny problém s tým, že Roman tancuje na vozíčku, celkom samozrejme ho prijali medzi seba. Po polnoci už Roman s partiou mladých ľudí tancoval na pódiu, ktoré bolo určené pre tých najodvážnejších tanečníkov. No, pre nás korytnačky to bola lekcia a asi všetci čo sme tam boli, sme v sebe objavili zabudnuté, bezstarostné sýkorky, pre ktoré je svet krásnym priestorom na lietanie a snívanie.

Náš pobyt však nebol len o zábave. Bol aj o práci na individuálnych plánoch. Všetci naši priatelia s hendikepom si s pomocou svojej podpornej skupiny vytvorili svoj plán. Špecifický, individuálny, presne taký aký si ho predstavovali. Spolu s nimi sme snívali ich sny, hľadali dôležité oblasti života, v ktorých potrebujú našu podporu a prišli sme na to, že v podporných tímoch máme všetci svoje miesto – v niečom môžu pomôcť rodičia, súrodenci. V celkom inej oblasti vieme pomôcť my – profesionáli, a svoje nezastupiteľné miesto v živote každého človeka majú priatelia, rovesníci. Jeden z rodičov v závere vzdelávania povedal: „... potvrdilo sa mi, že ľudia s hendikepom majú oveľa viac trpezlivosti ako my a koľko úsilia musia na všetko oni vynaložiť a to akú silnú potom z toho čo dosiahnu majú radosť a aj to, že doma od nás naša dcéra vyžaduje veci, ktoré keď je s mladými, tak úplne prirodzene vie sama ...“ a ďalší rodič dodáva: ... naše deti, teda už dospelí mladí ľudia nám ukázali, že vedia oveľa viac ako sme si mysleli a že ich sny sú rovnaké ako sny ich rovesníkov...“

Takto nejako prebiehal náš tatranský, plánovací pobyt. Bol to pobyt na ktorom sa streli úžasní ľudia, pobyt na ktorom sa streli žaby, sýkorky a korytnačky, a každý z nich priniesol do podporných skupín niečo svoje.

Ak chcete vedieť viac pozrite si našu fotogalériu:  „Viem čo chcem, potrebujem len trochu pomôcť“ . Fotogaléria tu Viem čo chcem, potrebujem len trochu pomôcť

Za to, že sme mohli zrealizovať tento pobyt a začať s plánovaním podpory pre ľudí so špecifickými potrebami a ľudí na vozíčku s pomocou podporných skupín ďakujeme Nadácii ORANGE a Nadácii SOCIA.